Ratings4
Average rating3.8
Reviews with the most likes.
Kniha je rozdelená na tri časti. Prvá, v ktorej Igor objaví informácie o psychiatrickom pacientovi a oboznamuje sa s Tribečskou záhadou. Druhá, v ktorej spoznáva Dávida a Andreja a viac ako Tribeč ho zaujíma konflikt týchto dvoch a materiál na blog. A napokon tretia, výprava priamo do lesov Tribeču a boj o život.
Napätie sa v knihe zvláštne stupňuje: v prvej časti stúpa, v druhej klesne a na posledných stranách opäť (dlho) stúpa. Najzaujímavejšími časťami sú tak začiatok a koniec knihy. Stred pôsobí miestami možno trochu nevýrazne, môže sa zdať, že je táto časť zbytočne detailná a dlhá a iba zdržuje od toho, aby sa dej posunul ďalej k niečomu akčnejšiemu a k nejakému rozuzleniu.
Ale možno je to tak zámerne.
Práve stredná časť, ktorá pôsobí tak obyčajne, akoby opisovala nudnú realitu, dáva podľa mňa záveru väčšiu silu. Ako to, že Dávid neexistuje? Veď sme prečítali aspoň stovku strán, na ktorých bola jeho prítomnosť jednoznačná a nepochybná. On jediný sa v Tribeči dobre vyznal, on viedol skupinku, on priniesol stany, v ktorých štvorica spala. To Dávid si z nich vystrelil v Kľačanoch, Dávid im varil čaj a bol tak veľmi zmätený z toho, že sa v dome objavila miestnosť navyše. Veď ho už dobre poznáme, jeho ironické poznámky, zmysel pre realitu, jeho rýchlu chôdzu pomedzi stromy. Všetko, čo s ním trojica prežila, je také reálne. Ako to, že on reálny nie je? Ako by mohol neexistovať?
Myslím, že práve rozťahanosť a fádnosť strednej časti knihy je nakoniec veľmi dôležitou pre celý príbeh.
Celkovo je kniha super, napínavá, a najmä začiatok a koniec sa nedajú pustiť z rúk. Aj mimo hlavnej zápletky bolo zaujímavé dozvedieť sa niečo o oblasti Tribeča. Najmä na konci cítiť veľké napätie a človek má zo všetkého zmätok v hlave rovnako ako Igor, ktorý z toho nakoniec naozaj vyšiel najlepšie (chúďa korytnačka Klaudia, ani ona nebola ušetrená).
[audiobook] Świetna historia, a tak od mniej więcej 2/3 naprawdę wciągająca, ciężko przestać słuchać. Realizacja audiobooka pozostawia trochę do życzenia. Ale bać się i tak można...